Ten pocit...

4. června 2018 v 14:30 | Annie |  Myšlienky autora


Mal si niekedy vo svojom živote pocit, že si skrátka... zbytočný? Ako keby si bol len obyčajné meno na kuse papiera, ako keby celý život okolo teba skrátka plynul, zatiaľ čo ty stojíš uprostred toho všetkého, nemáš ani potuchy čo sa vlastne deje a čo máš vôbec robiť?

Nie je to príjemný pocit, však? Len tak tam stáť, premýšľať nad tým, čo teraz, nedokážeš sa ani pohnúť, len všetko... sleduješ. Sleduješ ako tvoji kamaráti chodia do práce alebo do školy, šetria si peniaze na vlastné bývanie, niektorí sa dokonca aj zasnúbia alebo už zoberú zatiaľ čo ty... ty si sám v tom svojom zmätku vo svojej hlave.

Po chvíľke sebaľútosti a beznádeje sa predsa len odhodláš a začneš robiť prvé kroky k lepším zajtrajškom, aby si aj ty mal dôvod prečo ráno vstávať a aby si mohol večer zaspávať s pocitom príjemne a hlavne užitočne stráveného dňa.

Pamätám si na tie časy, kedy som stála na mieste a nedokázala sa pohnúť. Bolo to ťažké, moje myšlienky boli nie veľmi ružové, moja snaha žiadna. Vstávala som poobede a zaspávala o tretej ráno s tým, že som počas celého dňa neurobila prakticky nič. Bolo to nepríjemné, nie raz som kvôli tomu mala mokrý vankúš pretože som vlastne ani nevedela, čo mám robiť alebo čo ďalej so životom. Až kým som si raz nepovedala, že už stačí.

Začala som chodiť behávať a ak nie behávať tak aspoň na prechádzky, domáce práce sa pre mňa stali, aj napriek začiatočnému peklu, po čase každodennou rutinou, každý deň sa snažím aspoň niečo dobré urobiť aby som večer mohla zaspávať s myšlienkou na to, že som dnes urobila niečo užitočné, hoc len minimum.

Ale aj napriek tomu mám pocit, že sa môj život akosi neposúva. Že stále stojím na jednom mieste... možno to chce naozaj odísť na chvíľku z mojej zóny aby som prišla na to, že je čas sa pohnúť o niečo viac.

Zo začiatku som si to ani nevšimla, že stále, aj napriek každodennému pohybu, stojím na mieste. Všimla som si to a hlavne uvedomila po tom, čo sme sa bavili s Beste (P.A.: Najlepšia kamarátka = Bestie) o tom, akú svadbu by chcela, akú výzdobu by chcela, aké šaty má v predstavách... a vtedy som si uvedomila:
"Preboha, veď ty stojíš na mieste a nevieš, čo ďalej. Pozri sa na ňu, má priateľa, ktorý ju čochvíľa požiada o ruku zatiaľ čo ty... ty ako taká kyslá kapusta, ktorá nevie, čo ďalej."


Bola to ako facka. Ako keby sa z ničoho nič niekto predo mnou objavil, dal mi facku a povedal, aby som konečne zo sebou niečo robila. A ja viem, že by bolo na čase sa pohnúť konečne a urobiť ten krok, ale akosi... sa na to necítim. Nie je to tým, že by som bola lenivá alebo niečo podobné, ale akosi nie som pripravená opustiť moju zónu. Musím ešte nejaké veci dokončiť, alebo urobiť tu, doma a potom môžem zbaliť kufre a s pokojným srdcom odísť do neznáma.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama