Spomienky...

18. června 2018 v 19:19 | Annie |  Myšlienky autora


Spomienky. Spomienky sú zväčšia dôvodom k tomu, aby sa človek cítil smutný. Aby, aj napriek počiatočnej dobrej nálade prišla jedna maličká spomienka, ktorá zmení všetky momentálne pocity.

Určite si to zažil. Úplne postačí malá prechádzka, či už len sedenie na pive s kamošmi, alebo cesta autom s maminou niekam... stačí spomienka na to, ako si sa pod týmto stromom schovával pred dažďom s rodinným príslušníkom, ktorý už nie je medzi nami. Stačí pesnička v rádiu, ktorú si si z plného hrdla spieval v aute so svojou polovičkou. Stačí sa pozrieť na miesto, kde si trávil kopec času s človekom, s ktorým sa teraz ani nerozprávaš.

Vždy ma to položí... možno nie až tak úplne na dno alebo na lopatky tak, ako kedysi, ale stále sa ma to dotkne. Možno to je tým, že som silnejšia než som bola kedysi, ktovie. Pamätám si totižto tie časy a mám ich vryté v pamäti.

Časy, kedy ma čokoľvek položilo na lopatky. Pesnička, nejaký predmet, miesto, kde som sa práve nachádzala... stále sa na mňa valili spomienky, za každým rohom. Ako keby tam číhali a čakali na to, kedy sa znova postavím aby ma na lopatky mohli znova položiť.

A dnes... dnes ma to len bolí. Občas mám pocit, že som sa vrátila znova v čase a že padám ale... potom si spomeniem na to, kde som teraz a nedovolím samej sebe aby ma všetky tie spomienky, čo mám teraz, zavalili úplne.

Mám kopec spomienok spojených s kopec ľuďmi. Najčastejšie sú ti však spomienky vyvolané vďaka hudbe. Vďaka jednej skladbe si spomeniem na to, ako som s jednou nemenovanou osobou sedela u nej v izbe, na zemi a počuli sme ju prvýkrát. Vďaka druhej skladbe si spomeniem na to, ako som s Ním sedela v aute a ukazoval mi videoklip k skladbe so slovami, že je tá skladba skvelá... a aj je. Vďaka tretej skladbe si zase spomeniem na moje rapovanie s Bestie e vymýšľanie si vlastných slov tak dlho, až kým sme nezložili celý text... a tak by som mohla pokračovať donekonečna.

Kedysi ma všetky skladby, ktoré mi privádzali smutné spomienky, rozplakali. Plakala som v posteli do vankúša ako malé decko, pretože som sa nedokázala vyrovnať s tým, že je to všetko preč. Že tú skladbu už v jej izbe počuť nebudem, že druhú skladbu zase nebudem počuť v Jeho aute. Ale teraz akosi... neviem, beriem to skôr s úsmevom a spomínam na to, že to bolo celkom príjemné. A že tie skladby, ktoré som si zamilovala kedysi, milujem aj teraz a nevzdám sa ich kvôli zlým spomienkam. A tak som spomienky zmenila na dobré a našla v nich kúsok dobra, ktorý tam bol.

A rovnako je to so všetkými spomienkami. Samozrejme, že v niektorých dobro skrátka nenájdeš a to väčšinou v spomienkach schovaných hlboko v tvojom srdci. V tých spomienkach, ktoré síce sú zlé, na ktoré neradi spomíname, ale urobili z náš ľuďmi, akými sme dnes. A ak mi povieš, že nemáš takúto spomienku, tak ťa vysmejem.

Áno, som aj ja len človek. Človek s obrovským, dovolím si povedať aj že s dobrým, srdcom a som aj citlivá, takže je úplne normálne, že občas tie spomienky nechám zájsť ďaleko vďaka čomu sa cítim smutná. Ale myslím si, že človek by sa občas smutný cítiť mal. Nie je to myslené tak že skrátka... smutný vždy, alebo upadať do depresie či niečo podobné ale skrátka... občas sa len tak zamyslieť v posteli, pustiť si spomienkovú skladbu (ako ja hneď niekoľkokrát) a ponoriť sa do toho, čo sa počas tej skladby dialo... a prečo sa to dialo, s kým sa to dialo a tak... troška sa rozosmutniť. Pokojne sa aj vyplač do vankúša, ak ti to pomôže. A potom na druhý deň ráno vstaň s úsmevom a uvidíš, že sa budeš cítiť lepšie. Pretože keď si vypočuješ tú skladbu druhý, alebo tretí krát, už sa nebudeš cítiť až tak zle.

Ja sa už cítim dobre. Občas ma to tiež zavalí a tiež sa cítim smutná (hlavne keď počúvam hudbu, ako vždy) ale potom ma to... prejde.


Čas zahojí všetky rany...


...možno.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama