Obavy a samota...

6. června 2018 v 14:52 | Annie |  Myšlienky autora


Sú veci, ktoré človek skrátka povedať nedokáže. Nie žeby to bolo niečo zlé, alebo niečo podobné, ale jednoducho... veci, ktoré sa bojí povedať nahlas. Hej, presne tak. Typickým príkladom sú všetky problémy, ktoré máme alebo všetky obavy, ktoré nás zožierajú zvnútra. Bojíme sa ich povedať nahlas, aby sa nestali skutočnosťou.

Myslím si, že neexistuje človek, ktorý by nemal vlastné vnútorné obavy. Nájdem si prácu? Uspejem v nej? Splním si niekedy môj sen? Nájdem si vôbec druhú polovičku? Vydám sa? Budem mať kde bývať? A takto by som mohla pokračovať do nekonečna, pretože toto je len jeden malý článok mojich vlastných obáv.

Možno si povieš, že to sú len obyčajné veci, ktoré sa dajú jednoducho zahnať, ako je napríklad tá práca alebo bývanie... to sa dá, samozrejme. Nájdeš si prácu, uspeješ v nej, nájdeš si byt a žiješ, všakže. Lenže potom sú tam také dve, maličké a zákerné otázky, ktoré akosi nedokážem len tak zahnať z mojej mysle.

Keď mám byť k sebe, alebo k Tebe úprimná, samota je vec, ktorá ma momentálne desí najviac a z ktorej mám najväčšie obavy. Áno, niekoľko krát som počula veci typu: "Ale veď ty nie si sama, máš nás, rodinu a kamošov, čo ti viac treba?" a vtedy mám chuť človeka, ktorý to povedal, normálne zadusiť vankúšom. Ako môže byť niekto takto nechápaví? Každopádne, späť k téme...

...no áno, alebo ešte veci typu: "Čo sa bojíš, ten pravý príde vtedy, keď na to príde čas." Vážne? Rlly? Ďalšia vec, za ktorú mám chuť zabíjať. Ako, jasné, nemienim teraz sa ponížiť a chodiť po baroch hore dole a snažiť sa niekoho zbaliť, chápeš, ale dopekla, mám dvadsať jedna, do kedy mám čakať?

Najlepšie roky strávim v práci a stavaním samej seba na nohy, potom budem mať tridsať a už to potom začne...štyridsať, päťdesiat, šesťdesiat... a naozaj nechcem v štyridsiatke kupovať mačky aby som nebola sama. Možno sa pýtaš, či netrpím nejakými psychickými problémami, či depresiami, odpoveď je nie, netrpím, len skrátka je to vec, ktorej sa desím, nič viac.

Najlepšie na tom však je to, že so správnymi ľuďmi na to skrátka nemyslím, pretože sa vtedy viac menej sama necítim. V spoločnosti rodiny a priateľov. Najlepšie sú také dni, kedy skrátka si cez deň s rodinou a najbližšími, večer ideš na pivo s priateľmi a prídeš domov po polnoci, všakže. Vtedy už len ľahneš a spíš... Ale keď si večer doma, ideš ľahnúť ešte predtým, než odbije polnoc, nemôžeš zaspať vtedy... Vtedy sa zväčša cítiš sám.

A to nepochopí človek, ktorý sám skrátka nie je. Ktorý je sám možno v určitých chvíľach, v určité dni pretože je jeho polovička v práci, na pracovnej ceste, alebo odcestovaný za prácou preč...

Ale človek, ktorý je sám kvázi stále, to pochopí. Človek, ktorý nemá tú druhú časť seba. Nemá polovičku, na ktorú čaká, kedy príde domov aby ju mohol objať a už nepustiť. Človek, ktorý zaspáva večer s pocitom samoty ma pochopí.



Pretože rovnako zaspávam aj ja.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama