Drahý denník...

11. června 2018 v 15:18 | Annie |  Myšlienky autora

Ten, kto čítal môj predošlý článok vie, že posledný odstavec bol o... mojom predošlom polroku a taký malý náčrt, že nie všetko bolo ružové... najprv som to nechcela otvoriť, nechcela som to zo seba dať von a už vôbec nie takto verejne, pretože je to pre mňa taká... viac menej osobná záležitosť, ale potom je tu to... ale. Ale prečo vám to nepovedať? Sú to obyčajné veci, ktoré možno zažil každý, možno nie... ale veď, posúďte sami.



Ja to síce volám polrok, ale ja to už viac, než polrok, tuším že... desať mesiacov.

Pred desiatimi mesiacmi som presne vedela, čo chcem. Vedela som, že chcem skončiť vysokú školu, chcem si nájsť brigádu, osamostatniť sa hoc v Bratislave a možno... možno si aj niekoho nájsť. Keď som prvý deň nastupovala do školy, zdalo sa mi všetko také jednoduché, pozerala som na svet cez ružové okuliare ale už po prvom týždni tam som... som sa cítila sama a smutná. Vtedy som si povedala, že jednoducho problém je asi len v tom, že ako som bola zvyknutá na ľudí okolo seba, zrazu ich nemám a tak som len mávla rukou s tým, že si tam nejakých kamošov predsa nájdem.

Našla som si... až jednu. Teraz sa nad tým schuti zasmejem, ale aj napriek tomu, že som tam poznala dosť ľudí, jediným kamošom bola moja spolužiačka... jedna z... vtedy ešte piatich. Naozaj, už len kvôli nej som do tej školy chodila s úsmevom na tvári a už len vďaka nej som chodila na intrák celkom aj šťastná.

Bývala som v Mlynskej doline, na Štúráku, jedenáste poschodie (o áno, ja, čo sa bojím výšok), ale výhľad tam bol naozaj pekný. Poznala som spolubývajúcu, celú našu bunku, zdravila som sa im, občas, naozaj občas sa podarilo prehovoriť niekoľko slov a začínala som si zvykať na to, že idem ráno do školy, potom zo školy na nákup, z nákupom na intrák, niečo zjesť, alebo si ísť niečo navariť a po dlhom uvážení aj sa ísť niekam najesť (najčastejšie som chodila do Eat&Meet, naozaj tam dobre varia...), ale stále som... bola sama, čo chodila na nkup, sama čo si niečo varila, sama čo sedela na intrákovej izbe pretože spolubývajúca tam bola málokedy... sama som dokonca aj jedla v Eate... bolo to celkom sad. Lenže znova som si povedala, že to zvládnem, veď mám predsa pusu, rozkecám sa.

Samozrejme, že som medzitým chodila aj domov, nesedela som celý čas len v Bratislave a raz, keď som takto prišla domov spoznala som... no, vtedy to bol muž, teraz je to pre mňa len chlapec... takže, spoznala som chlapca. Nebudem písať, ako sa volá, nemá to zmysel... Každopádne... bol milý, chodili sme von, keď som nebola doma stále sme si písali a... tak nejako sme sa v jeden víkend, kedy som znova bola na návšteve doma, dali dokopy (2.10., na dátumy mám perfektnú pamäť).

Zatiaľ som sa v BA rozkecala, ale čo z toho, keď ma prestávala baviť škola? Začala som sa vykrúcať z prednášok, ktoré boli nudné, stavané na študentov, ktorí vyštudovali gymnázium, nie na mňa... síce som niektorým veciam chápala, rada som sa na niektorých prednáškach aj rozprávala a bavila s profesorom, ale... to bola asi len jedna, či dve... inak ma to prestalo baviť. A tak som sa v Októbri rozhodla, že odídem, tak som to aj urobila.

Byť znova doma bol dobrý pocit a ešte lepší bol pocit, že som už nebola... sama. Nie len že som bola znova doma pri rodičoch a rodine a kamošov, ale že tu mám aj niekoho, koho mám rada a kto má rád mňa (alebo som si to aspoň myslela, no...). Všetko bolo znova dobré, s rodičmi som sa dohodla že od Nového roku začnem pracovať, aj som už mala kde, všetko sa zdalo byť naozaj také dobré... Celý November aj December bol fajn, chodila som von či už s Bestie, alebo priateľom, alebo som išla k sestre na návštevu, alebo som bola doma, dávala som si všetko dokopy, upratovala svoje staré veci... ale potom prišiel Nový rok.

Nový rok som oslávila doma. Čo bolo smutné, pretože môj vtedajší priateľ uprednostnil kamarátov predo mnou a moja Bestie išla na dom k najlepšiemu kamarátovi jej priateľa. Nezazlievam jej to, to nie, ja osobne, aj keby ma volali, tak by som nešla pretože... no, nešla by som, skrátka. Tak som bola doma a s mamkou oslávila Nový rok ako sa patrí. A vtedy sa to akosi začali všetko... kakať. Až na prácu, tá sa začala kakať až potom...

Môj vtedajší priateľ so mnou akosi prestával komunikovať, začal sa mi vyhýbať, neodpisoval na správy, nezdvíhal telefóny... nič. Ako keby sa prepadol pod zem. Nakoniec sa predsa len ozval a to vtedy, keď sme mali ísť na ples. Ja, on, Bestie a jej polovička. Aj sme tam išli ale keď mám byť úprimná, bola som tam skôr sama, než s partnerom, ale aj tak som si ten ples náležite užila. Nakoniec sme sa 1.2. rozišli, čo bola asi aj najlepšia vec, čo som urobila. Vzťah s ním bol... fiasko. Jedným slovom, fiasko.

Ale tak, aspoň sa mi darilo v práci, chodila som každý deň, od pondelka do piatku, potom na smeny s kolegyňou, vybavila som si v O2 paušál, spolu s ním aj telefón... všetko bolo fajn, naozaj.

Medzitým som sa viac menej skamošila viac s človekom, ktorého som považovala za kamaráta už dlho predtým, než... sme sa jeden druhému akosi otvorili viac, než kedykoľvek predtým.

A bol dobrý pocit mať ešte niekoho, komu môžeš napísať, s kým môžeš ísť von... že tu nebola len Bestie, ale ešte niekto, kto stál o čas strávený s tebou. Nie žeby som teraz Bestie nejako zanedbávala, alebo som ju prestávala mať menej rada, to zase nie, hej... tiež som s ňou chodila von, tiež som si s ňou písala, volávala... ale predsa len, bol fajn pocit že máš o jedného kamoša viac, než si mala predtým (pretože, budem k sebe úprimná, Bestie je moja jediná normálna kamoška).

A tak sme spolu začali chodiť von. Len tak, občas niekde si zapáliť, alebo sa len povoziť, č sedieť v aute a rozoberať nezmyselné debaty, úvahy, občas niečo vážne, ak sme mali chuť jeden druhému sa s niečím otvoriť... Úprimne, On vedel o mne oveľa viac než ktokoľvek predtým, pretože pri nemu som akosi vedela a cítila, že sa mu môžem otvoriť, že to ostane medzi nami... zatiaľ čo Bestie trvalo dlho, kým sa dostala do takého štádia, že jej bezpodmienečne verím. Každopádne... všetko bolo fajn, naozaj v rámci normy... až kým neprišla veľká noc.

Oh, nie žeby to bolo niečo zlé, to nie, povedala by som, že vtedy nastal akýsi... zlom. Samozrejme v dobrom slova zmysle.
Po bielej sobote, po tom, čo som bola slušne v kostole posvätiť košík, som sa vrátila domov, v pokoji niečo spapala až kým som sa nakoniec akosi neocitla u Neho doma. Bol tam s kamošom, v peknom podnapitom stave ale tak... ja som sa k ním akosi pridala a už to išlo... pilo sa. Potom sa išlo na balkón, že si zapálime... keď v tom kamoš odišiel preč a mňa s Ním tam nechal zamknutých... na balkóne, 31.3., ešte že vonku nemrzlo, len pršalo, pretože to bola polnoc. Na tom sa budem stále smiať, ako sme tam kričali z balkóna aby nás niekto počul, ako sme sa vkuse smiali na tom, že sme vymknutý na balkóne, tretie poschodie.

Nakoniec sme sa našťastie dostali dnu, o hodinu neskôr ale predsa len, nás počul sused z vedľajšej bytovky. Akonáhle sme sa ocitli dnu, okamžite sme do seba kopli poldecáky, ktoré boli naliate na stole a na ktoré som čumela cez okno. No... a potom, ako sme tak boli v podnapitom stave, sme akosi... uhm, dóbre... Proste, ja keď som v mierne podnapitom stave, tak som strašne prítulná tak... sme boli prítulný obidvaja. Nevyspali sme sa spolu, to by som si ani nedovolila (možno).

No a... potom nám trvalo dva týždne kým sme prišli na to, že chceme byť spolu... a tak sme potom už tvorili pár (presne od 14.4., hovorím, že na dátumy mám pamäť).

Mala som pocit, že som sa konečne akosi našla. Že som konečne našla to, čo som hľadala, pretože s Ním som mala konečne pocit nie len bezpečia, ale aj tej radosti, ktorá mi tak chýbala. Rozumela som si s ním, hoc sme niekedy mali odlišné názory na vec. Mali sme naozaj veľa zážitkov, či už od doby čo sme sa tak zblížili alebo od doby, čo sme boli spolu. Vedel ma rozosmiať, áno, dokázal ma aj nahnevať, ale nedokázala som sa na neho dlho hnevať. Dokázal ma vytočiť aj keď som vedela, že predsa len má pravdu, nikdy som neustúpila. Ale všetko sa, aj keď sme boli spolu krátko, akosi... pokazilo.

Nechcem zvaliť vinu len na Neho, vinní sme v tomto obidvaja, ja som odišla z práce, jemu práca už skončila a akosi... obidvaja sme prišli na to že v tomto momente je najlepšie sa rozísť (28.5., dnes sú to tri týždne)... On má v pláne odísť do zahraničia, ja pravdepodobne skončím znova v Bratislave, ale ako pracujúci človek, nie študent.

A aj napriek tomu, že sú to už tri týždne, napriek tomu, že sa snažím cez to preniesť, mi chýba, každý deň.

No a odvtedy... sa akosi nič dôležité v mojom živote nestalo. Len akosi... možno mám občas pocit nostalgie, alebo smútku... ale snažím sa to nakoniec predsa len nejako prekúsnuť a žiť ďalej, veď čo, ako rada hovorím, človek nikdy nevie, čo sa stane v budúcnosti.

Aj napriek tomu na tento polrok nezabudnem.

Ende.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama